Hana Lasicová píše sebe vlastným, nie odkukaným a častokrát náročným štýlom. Stačí si prečítať z jej repertoáru Pravdivé lži, kde už aj sám názov napovedá, že ide o rýdzo psychologické dielo, ktoré nestačí iba prečítať a serus. Ale o tom potom. Možno. Ďalej sa do povedomia čitateliek mnohokrát zatracovaného, no napriek tomu stále výrazne prosperujúceho istého ženského vydavateľstva, dostala knižôčkami Diagnóza: rodina a Slúžka.
Veľmi som sa na knižku o živote pána Lasicu tešila, no po prečítaní nie som nadšená, ale ani náhodou sklamaná. Pán Lasica vystupuje v knižke ako neobyčajne charizmatický muž, vyzdvihujem najmä jeho sofistikované odpovede, veď má roky skúseností, na otázky, ktoré nie každý dokáže múdro zodpovedať.
Štruktúra tejto knihy je zaujímavá, dynamická. Autorka popretkávala série interview so svojím otcom krátkymi epizódnymi spomienkami z vlastného detstva spojenými práve s ním. Napríklad ako jej a sestre vymýšľal rôzne hry, ktoré mohli hrať, kým on ležal na gauči a spal, ako sa hojdali so sestrou na balkóne paneláka na bielizňovej šnúre, ako ju raz ako malú zabudol v nákupnom košíku v obchode a pod.
Ústrednou myšlienkou, ktorú autorka v knihe zvýrazňuje hneď niekoľkokrát, je zachovanie histórie vlastnej rodiny, preto sú väčšinou otázky položené a mierené na dejiny ich rodu. Čitateľ (napr. ja) by bol skôr zvedavý na detailnejšie infošky z detstva pána Lasicu, študentské časy, prvé skúsenosti s rozhlasom a televíziou, s hocičím, jeho priateľstvo s pánom Satinským, ich spoločnú tvorbu.
A tak sa Hanka, dcéra pána Lasicu a zároveň autorka publikácie, zamerala najmä na životy, názory a historky svojich príbuzných, príbuzných svojho otca – mamu (babinku), starú mamu, uja Erka, tetu Jolanku. Že boli niekedy trpko-veselé, zaručila babinka, ktorá žila na tie roky neprimeraným spoločenským životom. Horké boli osudy uja Erka, ktorý prežil nemecké zajatie (a tak prežije už všetko).
Dielo sa dejovo tiahne pekne od samého začiatku – od rodiny Lasicových rodičov, prechádza cez manželstvo až po rozvod a rozchod jeho rodičov, jeho život, raz u mamy s jej novou rodinou, raz u otca s jeho novou rodinou, raz v Pliešovciach u starej mamy. Pán Lasica opisuje dedinský život ako ho ešte poznajú naši prarodičia, a dokonca aj vojnu, ako sa dotkla človeka na dedine, ako ju vnímal do svojich piatich rokov (narodil sa v roku 1940). Hanka kladie otázky, ktoré pri čítaní diela napadnú aj čitateľovi, veci, ktoré ho zaujímajú. Opisujú spoločne aj život po vojne a nastolenie komunizmu, ktorý dlhé roky Lasicovi bránil v slobodnej tvorbe. V polovici knižky sa do popredia dostáva už samotný Milan Lasica a jeho detstvo, gymnaziálne časy v 50. rokoch, vysokoškolské štúdiá a tam sa dielo dejovo, resp. historicky končí.
Autorka sa potom v diele zamerala na pragmatické otázky, napr. aj o viere, o praktizovaní viery v rodine jej otca. V tejto kapitole skvele vynikajú názory pána Lasicu na vieru a jej sympatizantov.
Zaujímavé myšlienky:
Katolícka cirkev sa nevyrovnala so ženskou otázkou, Mária Magdaléna bola prvá, ktorá videla Ježiša vstať z mŕtvych, a jej postava nehrá v katolicizme nijakú úlohu.
Katolícka cirkev získala obrovskú moc a inštitucionalizovala sa. Každá inštitúcia podlieha skaze. Moc, ktorou vládne, ju rozkladá.
Keď chceš veriť, nemusíš nič vysvetľovať. Ani o ničom pochybovať.
Ďalej pospomínali jazykovedu k téme rozvoj jazyka a prijímanie nových výrazov a náhrada starých, spomenuli kultúrne vyžitie v mladších rokoch pána Lasicu (kino, diskotéky, prvé frajerky, v krátkosti prvé a i druhé manželstvo). Pokračovali témami zo súčasného domáceho diania ako napr. homosexualita, alkoholizmus, výchova, atď, atď.
Na jednej strane môže byť čitateľ (ja) sklamaný, že sa nedozvedel nič viac z aktívneho života Milana Lasicu, no na strane druhej sa môže tešiť na pokračovanie, ktoré Hanka v závere knihy sľúbila. Uvidíme však akým tempom, keďže dokončenie tejto jej trvalo 5 rokov. Táto zatiaľ existujúca kniha má už dnes neskutočne vysokú kultúrnu hodnotu. Nie hocikto má odvahu napísať sériu rozhovorov s vlastným otcom.
Hlavnou ideou knihy je, že sa nepýtame na históriu vlastnej rodiny, preto „niektoré veci zostanú nespýtané a nevypovedané.“ Hanka toto všetko zhŕňa na str. 10 myšlienkou: „...je zvláštne, že životy našich predkov sa už pri tretej generácii stratia niekde medzi ohľaduplným mlčaním, lenivosťou a ešte aj dobrým programom v telke a schopnosťou všetko odsunúť na neskôr. Možno si niekto mladý povie, nebolo by také zlé spýtať sa na niečo svojich vlastných rodičov (pra)."
Hanka ako autorka tohto diela, ako dcéra Milana Lasicu a ako dobrá novinárka postavila dielo veľmi umne, schémovito, podľa rodostromu, a zachytávala témy a otázky, ktoré sú aj pre samotného čitateľa zaujímavé. Dielo (pre mňa) nie je nudné, ako ho sama autorka vystihla.
Knižka vyšla v novembri 2014 vo vydavateľstve Evitapress, zakúpiť sa dá tu:
http://www.martinus.sk/?uItem=190712&z=MYE6RZ&utm_source=z%3DMYE6RZ&utm_medium=url&utm_campaign=partner